Peter Tomkuliak

	Peter Tomkuliak
	slovenský rímskokatolícky kňaz, publicista, národnokultúrny pracovník
Narodenie	15. jún 1838; Krivá, Slovensko
Úmrtie	30. september 1894 (56 rokov); Zvolen, Slovensko
	Biografický portál

Peter Tomkuliak (Tomkuljak) (* 15. jún 1838, Krivá^[1] - † 30. september 1894, Zvolen^[2]) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, publicista, národnokultúrny pracovník.

Jeho otec bol Ján Tomkuliak a matka Kristína rod. Mičeňová.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Peter Tomkuljak sa narodil v Krivej na Orave v učiteľskej rodine. Študoval na gymnáziách v Levoči a Spišskom Podhradí, kde v roku 1859 vstúpil do seminára. Už tu ako mladý študent čítal slovenské časopisy a predplácal si ich (Pešťbudínske vedomosti, Slovenské pohľady). Bol aj aktívnym prispievateľom do časopisov (Cyril a Metod). Okrem viacerých náboženských, beletristických článkov publikoval aj praktické postrehy a básne. Národné povedomie rozširoval aj medzi spolužiakmi a vo svojom okolí. Toto obdobie hodnotil vlastnými slovami: "Pán Boh ma stvoril Slovákov zastávať a za nich bojovať". Vďaka týmto aktivitám bol tŕňom v oku uhorským úradom a protagonistom, ktorí dosiahli jeho vylúčenie zo seminára na Spiši. Pomoci sa mu dostalo od národovca a literáta Štefana Hýrosa a Štefana Moyzesa, ktorý ho v roku 1863 vysvätil za kňaza. V roku 1871 zložil profesorské skúšky na pražskom Clementine. Od roku 1863 pôsobil ako kaplán v Jastrabej a v Kremnici.Od 1969 bol profesorom kanonického práva a cirkevných dejín v Seminári v Banskej Bystrici. Tu pomáhal biskupovi Moyzesovi budovať národný charakter kléru. Po smrti biskupa Moyzesa sa aktívne zapájal do diania v banskobystrickej diecéze a na viacerých fórách odporúčal za biskupa Sigmunda Suppana, ktorý však biskupské svätenie odmietol.

Na uprázdnené biskupské miesto nastúpil podporovateľ silného uhorského štátu Arnold Ipolyi-Stummer. Ten v rýchlom slede ničil Moyzesove diela. Zatvoril učiteľskú prepandiu v Banskej Bystrici, asistoval pri odobratí licencie patronátnemu gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Rovnako biskup Ipolyi-Stummer sa pričinil aj o zrušenie Matice slovenskej. V banskobystrickom seminári zakázal čítanie slovenských novín ("noviny slovenské do seminára chodiť nesmú"). Na túto poslednú skutočnosť zareagoval Tomkuljak svojrázne, objednal 11 výtlačkov Národného hlásnika a Zory a nechal ich posielať čitateľom v celej banskobystrickej diecéze. Neskôr predplatil aj Orla. S biskupom mal viacero ťahaníc - niekoľko krát prestupoval pred komisie a úradné vypočutia. Netrvalo dlho a v roku 1878 už ako radový kňaz bol poslaný medzi "zbojnícky národ" na Detviansku Hutu. No ani tu neprestal vo svojej národoveckej činnosti. Staral sa nielen o vzdelanie ale aj o kultúrno-duchovné povznesenie svojich farníkov. Naďalej prispieval do rôznych časopisov. Nielen svojim farníkom predplácal viaceré slovenské noviny. Snažil sa o zveľadenie cirkevnej hudby. Aktívne sa zúčastňoval na rôznych národných aktivitách - púte na Velehrade, zasadnutí spolku sv. Vojtecha a rôznych stretnutiach s národovcami. S viacerými národovcami udržiaval pravidelný kontakt. Po zatknutí S.H. Vajanského zorganizoval zbierku pre jeho deti a ženu. Povzbudenie Vajanskému ukončil citátom: "Dulce et decorunque est pro natione sua pati morique" - "Sladké a krásne je pre svoj národ trpieť a umierať". Peter Tomkuljak bol blízko diania v slovenskej spoločnosti a elitám národa. Svoju životnú púť ukončil 30. septembra 1894 vo Zvolene.

Peter Tomkuljak bol kultúrny a osvetový pracovník, zberateľ národopisného materiálu, aktívny podporovateľ slovenského národného hnutia v časoch silnej maďarizácie. Autor antropologických prác, národopisnej štúdie, príspevkov o štepení stromov a veľkonočných obyčajoch ako aj početných náboženských článkov. Ako kňaz dokázal prepájať pastoračnú prácu (starostlivosť o zverený ľud) s aktivitami národného hnutia najmä aktívnym používaním a podporovaním slovenského jazyka v školách, úradoch, či za vydávanie kníh a novín. Za tieto počiny sa dostával do konfliktu nielen so štátnymi orgánmi, ale aj s predstavenými, ktorí hlavne v závere 19. storočia boli zásadne prouhorskí Na tomto základe bol označovaný za jedného z naj problematickejších "panslávov" 70. a 80. rokov 19. storočia. Pochovaný je v Detvianskej Hute.^[2]